V priestoroch synagógy sú predstavené staršie diela, spadajúce do začiatkov autorovej tvorby od sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Ide o obdobie bezprostredne nasledujúce po ukončení štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v roku 1983, teda obdobie, ktoré spoločensky, umelecky a politicky spoluvytváralo jeho výtvarný jazyk a uvažovanie. Zámerom výstavy však nie je snaha o historické doplnenie Balážovho diela o jeho rané, doteraz nevystavené, maľby či pokus o spätné zhodnotenie tvorby konca 70. a 80. rokov. Spoločným menovateľom vystavených prác je téma normalizácie, ktorej reflexia je v jeho diele neustále prítomná, či už vo forme postmodernej figurácie, alebo neskôr v postkonceptuálne ladenej polohe, kde sa nositeľom vizuálnej informácie v rámci obrazovej plochy stáva text. Balážove texty sa tak ako memento nestability a jednorazového použitia ocitajú na použitom kartóne z rozobratých krabíc, či na recyklovaných papieroch najrozličnejšieho typu. Ďalšie texty sa vyskytujú na listových obálkach, oficiálnych oznámeniach, reklamných letákoch, bankových výpisoch, mapách, knižných väzbách, časopisoch či novinovej fotografii, pričom podkladový text tlačiva mnohokrát tvorí základný odrazový mostík pre autorove textovo vizuálne vstupy a modifikácie. Zasahuje do nich s nasadením grafitti writera.
Až obsesívna potreba stále sa navracať do minulosti a riešiť jej paralely s prítomnosťou je účastná v Balážovej tvorbe natrvalo.
V súčasnom spoločenskom diskurze čoraz častejšie zaznieva slovo neonormalizácia. Akoby sa história opakovane navracala do bodu, v ktorom sa dookola opakujú rovnaké hrozby minulosti. Výstava NeNormal hovorí rovnakou mierou o období normalizácie, ako aj o súčasnosti.