Kostol sv. Heleny

Kostol prešiel niekoľkými úpravami. Už okolo roku 1400 pribudlo vo svätyni pastofórium a na priečelí vstupné zádverie s edikulou pre sochu patrónky kostola, sv. Heleny, ktorú po stranách pôvodne dopĺňali dve maľované postavy. K sakristii pristavali vežu. V 1. polovici 17. storočia bol kostol rozšírený o bočné kaplnky, staršie zastropenie lode nahradila klenba s jednoduchou štukovou výzdobou a interiér bol obohatený o hudobnú emporu. V nasledujúcom storočí vznikla kazateľňa a bočné oltáre, pričom do jedného boli zakomponované maľované krídla zo staršieho neskorogotického oltára. Z konca 19. storočia pochádzajú vitráže a hlavný oltár. Kostol bol súčasťou špitálu stojaceho vedľa na severnej strane. Toto sociálno-charitatívne zariadenie vzniklo na južnom okraji mesta pri Dolnej mestskej bráne ešte v 13. storočí. Pôvodne ho spravoval jeden z rádov so sociálnym zameraním, ktoré vtedy pôsobili v meste, neskôr túto službu prebralo mesto. Starým, slabým, chudobným obyvateľom poskytoval zadarmo strechu nad hlavou a v prípade potreby aj liečebnú starostlivosť. V 18. storočí, skôr, než vznikla nemocnica, vykonávali študenti lekárskej fakulty Trnavskej univerzity svoju prax práve tu. Lôžkovú časť tvorila jedna veľká sála, no hoci na stredoveké pomery kapacitne postačovala, začiatkom 19. storočia už vtedajším nárokom 8 – 16 lôžok nevyhovovalo. Aj mestský lekár v roku 1834 v zápisnici konštatoval nevhodnosť situácie, keď sa v jednej spoločnej izbe tiesnia zdraví a silní spolu s ťažko chorými a umierajúcimi. No trvalo ďalšie štyri roky, kým sa definitívne rozhodlo o prestavbe. Prácami bol poverený Bernard Grünn, autor výstavby trnavského divadla a župnej nemocnice. Pôvodný špitál a susedný dom boli v uličnej časti spojené do jednej veľkej stavby, ktorá dostala reprezentatívne klasicistické priečelie, neskôr upravené do dnešnej neoslohovej podoby.

Zdroj obsahu: Mesto Trnava