Mestské opevnenie
Trnava patrila medzi najvýznamnejšie mestské sídliská v rámci celého Uhorského kráľovstva. Právo vystavať opevnenie získala výsadnou listinou panovníka Bela IV. v roku 1238, ktorá rozsahom ďalších privilégií umožnila Trnave ďalej sa vyvíjať ako slobodné kráľovské mesto. V polovici 13. storočia Trnava začala budovať svoj obranný, výstavba hradieb bola skončená v priebehu 14. storočia.
Trnavské hradby patria k najstarším hradobným systémom na Slovensku. Po ich výstavbe vymedzovali plochu s veľkosťou cca 56 hektárov, tým sa Trnava stala jedným z najväčších miest v Európe. Z dĺžky múrov približne 3 kilometre sa zachovali dodnes asi dve tretiny. Z vonkajšej strany opevnenie bolo obkolesené vodnou priekopou, do ktorej bola voda v časoch ohrozenia napúšťaná z mestského rybníka ležiaceho severne za mestom.
Do mesta sa vchádzalo cez štyri vežové mestské brány, dve z nich boli v severnom a dve v južnom úseku. Neskôr pribudlo niekoľko menších bránok pre peších, tzv. fortne, jedna na východnej a dve na západnej strane mesta. Mestské brány boli naviazané na starú cestnú sieť.
V 15. až 16. storočí pred Dolnou a Hornou bránou vybudovali pre ich dokonalejšiu ochranu pravouhlé barbakány (predsunuté opevnenie rozličného pôdorysu, napr. polkruhu, podkovy pred hradnou alebo mestskou bránou). V roku 1862 Lovčickú a Malženickú bránu zbúrali, tým bolo umožnené lepšie dopravné spojenie s okolím.
Obranný systém opevnenia pozostával asi z tridsiatich veží štvorcového pôdorysu, ktoré boli vybudované z pálenej tehly, usporiadané v pravidelných rozstupoch do takmer symetrickej obdĺžnikovej schémy a vzájomne poprepájané zemnou valovou konštrukciou. Najstaršie mestské hradby boli asi od 70. rokov 13. storočia, po uhorsko-českých vojnách a útokoch na Trnavu v rokoch 1271 a 1273, systematicky prebudovávané do odolnejšej, celomurovanej podoby, s hradbou vysokou 10 m a hrubou 2 m. Takýto systém opevnenia, doplnený o ďalšie veže a bašty, vznikol s postupnou prerušovanou výstavbou až po niekoľkých desaťročiach. Keďže bolo dôležité prepojenie hradieb s okolitým prostredím, ich výstavba prebiehala premysleným spôsobom. Od 14. storočia zostal trvalým obranným urbanistickým zariadením mesta počas celého stredoveku.
Pretože najbližší zdroj kameňa bol dostupný až v Malých Karpatoch, jednoduchšie bolo pracovať s tehlou. Podľa posledných prepočtov bolo pri výstavbe trnavských hradieb použitých asi 20 miliónov tehál (niektoré zdroje uvádzajú 4,3 milióna tehál), v tom období išlo o najvýznamnejší stavebný projekt v celom Uhorsku. Keďže stredoveké tehly, nazývané aj prstovky, boli vyrábané ručne a pálené v jednoduchých peciach používaných v stredoveku, aj na súčasné pomery je to veľmi veľký počet. V prvej fáze výstavby sa budovali drevozemné valy a štvorhranné obranné veže s múrmi z pálených tehál, takmer dva metre hrubými. Múry neboli omietané, ale upravené škárovaním. Ku každej zo spomínaných štyroch brán viedol most cez umelo vytvorenú vodnú priekopu. Zaujímavosťou je, že opevnenie má takmer pravidelný obdĺžnikový tvar, vymedzilo plochu s pôdorysom 800 metrov × 700 metrov. Trnava v tom čase patrila medzi najrozsiahlejšie mestá v Európe.
Postupom času funkcia hradieb zanikla, v 19. storočí už hradby v dôsledku zmien vojenskej techniky a spôsobu boja neslúžili obranným účelom, niektoré úseky hradobných múrov a hlavné brány sa začali rozoberať a pristavovali sa rôzne menšie objekty. Aj vodné priekopy boli zrušené, úseky na južnej a severnej strane mesta boli zasypané, v priekope na západnej strane mesta vznikol park. Z brán sa zachovala len malá výpadová bránka pri juhozápadnom nároží a čiastočne prestavaná bránka na východnej strane za farským kostolom. Zachovaná časť hradieb je pomerne veľká, hradby v nadzemnej časti sú dlhé bezmála 2,5 km. Fortňu na západnej strane pri františkánskom kostole nahradila v roku 1937 Bernolákova brána.
Veľká časť opevnenia sa predsa zachovala a je možné ju vidieť aj dnes. Hradby sú výnimočnou prezentáciou fortifikačnej architektúry minulých storočí, tvoria pomyselnú hranicu medzi historickým centrom mesta a „novovzniknutými“ časťami. Oddeľujú panelové sídliska, rušné ulice plné áut a život modernej doby od života historického jadra.
Mesto Trnava si svoje stredoveké hradby obnovuje dlhodobo a postupne. Väčšina hradieb prešla za posledných niekoľko desiatok rokov pamiatkovou obnovou. Do osemdesiatych rokov 20. storočia obnova bola zameraná predovšetkým na sanáciu havarijného stavu alebo opravu tých úsekov, ktorým hrozilo zbúranie. Od osemdesiatych rokov sa na čiastočne zachované fragmenty nadzemných častí opevnenia využívala ojedinelá metóda obnovy ruinovaných častí hradieb.
V roku 2021 mesto začalo prípravy na komplexnú obnovu mestského opevnenia tak, aby sa pokračovalo v začatej jednotnej línii obnovy. V tom zmysle podniklo kroky na vypracovanie koncepčného materiálu, ktorý variantne navrhol jednotné architektonické doriešenie objektov tak, aby intenzívnejšie využili potenciál unikátneho opevnenia, vymedzujúceho historické jadro od ostatnej časti mesta. Špecialisti, dlhodobo sa zaoberajúci problematikou obnovy ruín, ktorí materiál spracovali, pri navrhovaní využívali princíp metodického navrhovania, cieľom ktorého bolo preniesť pamiatkovú metódu stanovenú v Zásadách ochrany a obnovy do návrhov architektonického riešenia. Naplánované sú dve etapy vyhotovenia predprojektovej dokumentácie. V ďalších etapách plánujú okrem iného riešiť aj jednotný informačný systém, spevnené plochy prezentujúce hradbovú uličku, obnovu priekop formou parkov, vo vybraných polohách aj s náznakom vody. Mesto chce týmto spôsobom získať komplexne spracovaný postup, ktorý prispeje nielen k úspešnej prezentácii tejto ranostredovekej pamiatky, ale aj ojedinelého princípu obnovy, ktorý zvýrazní jedinečnosť tohto unikátneho urbanistického systému.
Za text ďakujeme online časopisu DAIBAU. Ďalšie zaujímavé články o architektúre nájdete aj na webe www.daibau.sk.
